J. D. Vance o americkej bielej chudobe v Hillbilly Elegy
J. D. Vance pochádza z prostredia pracujúcej chudoby. Ukazuje netradičný pohľad na Ameriku, mimo svetiel New Yorku, L.A., Kalifornie... V tejto kronike svojho detstva a mladosti ilustruje životy bielych Američanov mimo vyššej a strednej triedy, ktorí sa trápia v upadajúcich regiónoch, akým je i vrchársky Rust Belt (Hrdzavý pás) v apalačskej časti štátu Kentucky. Ich bieda síce možno nie je extrémna - ľudia tu väčšinou stále majú čo jesť a obvykle i kde bývať - ale má mnohé typické prvky generačnej chudoby: toxický, stres, život na dlh, chaotickú rodinnú situáciu, alkoholizmus, chuť do bitky, predvádzanie sa a surovú zábavu, slabý dôraz na vzdelanie...
J. D. Vanceovi sa vďaka pár šťastným konšteláciám v celkovo nešťastných podmienkach ako jednému z mála svojich vrstovníkov podarilo zažiť úspešný americký príbeh, odraziť sa od dna a dostať sa do privilegovanej bohatej vrstvy. Napriek tomu hovorí, že démoni jeho mladosti sa v podobe impulzívnych skratových reakcií častokrát vracajú.
Napriek tomu, že kniha pôsobí trošku "upäto", J. D. ponúka užitočné skúsenosti, ktoré z opatrení na pomoc chudobe nebudú fungovať a ktoré by mohli nakloniť misky váh v prospech marginalizovaných skupín:
"Skutočný problém mnohých detí spočíva v tom, čo sa deje (alebo nedeje) doma. Napríklad treba si uveodmiť, že poukazy na bývanie v súlade s odsekom osem by sa mali prideľovať tak, aby nesegregovali chudobných do malých enkláv."
"Časť problému spočíva aj v tom, ako štát definuje rodinu. V tých, ako je moja, a to sa týka aj mnohých černochov či Hispáncov, hrajú obrovskú úlohu starí rodičia, bratanci, sesternice, tety a strýkovia. Sociálka ich neraz odstrihne ako v mojom prípade."
"Získal som Pellov sociálny grant a dostal vládou dotované študentské pôžičky s nízkym úrokom, vďaka čomu som si mohol dovoliť bakalárske štúdium aj sociálne štipendium na právo. Nikdy som nebol hladný, určite sčasti aj preto, že omama sa so mnou veľkoryso delila o dôchodok. Tieto opatrenia nie sú ani zďaleka dokonalé, ale vďaka nim som len-len unikol pred rozhodnutiami, ktoré by ma zničili (fakt iba o vlások)."
"Vyrastal som obklopený množstvom slobodných mamičiek alebo otcov v meste, kde žila väčšina susedov v chudobe, čo ľuďom nedáva veľmi na výber. To znamená, že ak nemáte omamu alebo opapu, ktorí dohliadnu, aby ste nezišli z cesty, vyhrabete sa z nej len ťažko. To znamená, že vám nemá kto ísť príkladom, ukázať, čo sa stane, ak budete tvrdo drieť a študovať."
J. D. Vanceovi sa vďaka pár šťastným konšteláciám v celkovo nešťastných podmienkach ako jednému z mála svojich vrstovníkov podarilo zažiť úspešný americký príbeh, odraziť sa od dna a dostať sa do privilegovanej bohatej vrstvy. Napriek tomu hovorí, že démoni jeho mladosti sa v podobe impulzívnych skratových reakcií častokrát vracajú.
Napriek tomu, že kniha pôsobí trošku "upäto", J. D. ponúka užitočné skúsenosti, ktoré z opatrení na pomoc chudobe nebudú fungovať a ktoré by mohli nakloniť misky váh v prospech marginalizovaných skupín:
"Skutočný problém mnohých detí spočíva v tom, čo sa deje (alebo nedeje) doma. Napríklad treba si uveodmiť, že poukazy na bývanie v súlade s odsekom osem by sa mali prideľovať tak, aby nesegregovali chudobných do malých enkláv."
"Časť problému spočíva aj v tom, ako štát definuje rodinu. V tých, ako je moja, a to sa týka aj mnohých černochov či Hispáncov, hrajú obrovskú úlohu starí rodičia, bratanci, sesternice, tety a strýkovia. Sociálka ich neraz odstrihne ako v mojom prípade."
"Získal som Pellov sociálny grant a dostal vládou dotované študentské pôžičky s nízkym úrokom, vďaka čomu som si mohol dovoliť bakalárske štúdium aj sociálne štipendium na právo. Nikdy som nebol hladný, určite sčasti aj preto, že omama sa so mnou veľkoryso delila o dôchodok. Tieto opatrenia nie sú ani zďaleka dokonalé, ale vďaka nim som len-len unikol pred rozhodnutiami, ktoré by ma zničili (fakt iba o vlások)."
"Vyrastal som obklopený množstvom slobodných mamičiek alebo otcov v meste, kde žila väčšina susedov v chudobe, čo ľuďom nedáva veľmi na výber. To znamená, že ak nemáte omamu alebo opapu, ktorí dohliadnu, aby ste nezišli z cesty, vyhrabete sa z nej len ťažko. To znamená, že vám nemá kto ísť príkladom, ukázať, čo sa stane, ak budete tvrdo drieť a študovať."
Pavel Hrica