Prečo najchudobnejší nepracujú

„Prečo by sme na nich mali prispievať? Nech začnú robiť,“ hovoria mnohí smerom k tým najchudobnejším. Ozaj, a prečo vlastne nepracujú?

Nepísané pravidlá vášho okolia

Predstavte si, že v chudobe žijete dlhodobo. Myslím, naozaj dlhodobo – že v nej žili aj vaši rodičia, aj starí rodičia a žijú v nej aj vaše deti. Podobne ako Dušan z jednej osady na Spiši. Vyrastal v generačnej chudobe, kde ide o niečo iné, ako keď schudobniete náhle, napríklad z dôvodu straty zamestnania, nehody, živelnej pohromy, choroby či rozvodu. V situačnej chudobe vám stále zostávajú vypestované návyky strednej triedy. Máte navnímané stratégie, čo robiť a ako sa správať, aby ste sa pozviechali. Viete, k čomu viesť vaše deti. Napríklad je vám jasné, že vzdelanie je dôležité, že hygiena a oblečenie sú ostatnými posudzované, máte slovník, vyjadrovanie a intenzitu hlasu, ktoré vám umožňujú uspieť na pohovore. Poznáte aj mnoho ďalších nepísaných pravidiel, čo sa môže a čo nie, ktoré nikto v škole neučí, ale podľa ktorých vás spoločnosť meria a dáva vám šancu.

Nepísané pravidlá generačnej chudoby

V generačnej chudobe – a je jedno či ide o africké slumy, západné mestské getá či naše rómske osady - takéto návyky a znalosti nemáte, nemal vás ich kto naučiť. Dlhodobý život v biede učí Dušana úplne iné stratégie a pravidlá. Že najdôležitejšie je prežiť dnešok, zahnať hlad či zimu. Časť chudobných tento neustály stres kompenzuje nejakým únikom, krikom, cigaretami, alkoholom, v najhorších prípadoch kľudne i fetom. Našťastie, ani v najväčšej biede Dušan takejto forme úniku neprepadol, ale v osade ju vidí u niektorých rodín – zhruba tak jednej tretiny - často. I osada je veľmi rôznorodá a tým najzaostalejším Dušan hovorí „degeši“. Ostatní osadníci sa degešov stránia. „Žiaľ, gadžovia posudzujú nás všetkých len podľa nich,“ hovorí Dušan.

Večer sedíme v chatrči pri stole s viacerými a pýtam sa ich na deti. Často celý kŕdeľ z nich pribehne k okoloidúcim turistom smerujúcim do Slovenského raja. Pokrikujú na nich, smejú sa. Turisti sa ich trochu boja, ich deti sa správajú trošku inak. „Oni nič nespravia, len sa predvádzajú,“ hovoria mi. O tomto nepísanom pravidle píše aj Ruby Payne, americká expertka na chudobu. Tu sa nedá získať úspech a uznanie blízkeho okolia snahou v práci či v škole, lebo s tým sa nestretávajú. Dokážete zaujať len hlučným šoumenstvom, predvádzaním sa. Tak toto vysvetľujte učiteľkám v škole, hovorím si.

Konflikt nepísaných pravidiel

Ak sa do chudoby narodíte, dlhodobo v nej žijete a vidíte ju všade okolo seba, máte iné bezprostredné každodenné skúsenosti. Svet strednej triedy a jeho nepísané pravidlá nepoznáte. Takmer určite aj vaše správanie budú tvarovať nepísané pravidlá chudoby. A čím biednejšie na tom ste, čím menej iných zdravších vzorov okolo seba máte, čím máte menšie šťastie na rodičov a iných, ktorí sa vám od malička venujú, tým viac sa budete správať podľa týchto pravidiel. Potom dokonca i pre iných chudobných budete „degeši“. Môžete to odsudzovať rovnako, ako môžete odsudzovať prírodné zákony. Ale tým ich nezmeníte.

Spoločnosť je však nastavená podľa nepísaných pravidiel strednej triedy, nie podľa pravidiel chudoby. Milan, ktorý vyrastá len pár kilometrov od rómskej osady, vedľa v dedine, žije pod úplne inými vplyvmi. Učia ho rozmýšľať dlhodobo, že ak chce na jeseň žať, potrebuje na jar sadiť a starať sa. Učia ho, že ak sa chce mať v živote lepšie, potrebuje sa snažiť už v škole. Logicky nechápe a odsudzuje správanie Dušana, ktorý vypíli pár stromov v blízkom lese alebo „degeša“, ktorý mu ukradne z poľa zemiaky. Pred tými chudákmi však stáli úplne iné voľby: ako dnes prežiť, ako dať teplo sebe a svojej rodine, ako si môcť uvariť nejaké jedlo. Prežitie je pre nich momentálne väčšia priorita ako porušenie pravidla nevyťať cudzí strom či nepokradnúť. Milan zareaguje inštinktívne podľa pravidiel strednej triedy, ktoré ho od malička učili: „Nech začnú robiť.“ Ak by Milana a Dušana v popradskej pôrodnici pred 30 rokmi omylom vymenili a neprišlo by sa na to (Dušan nie je až taký tmavý), takmer určite by prebiehal rovnaký scenár v opačnom garde. Nemožno sa diviť hnevu priateľa prírody či okradnutého. Ale dá sa pochopiť i núdza a krutá voľba chudobného.

Dôsledky generačnej chudoby

Rôzne štúdie ukázali, že dôsledkom dlhodobého života v chudobe je okrem materiálnej núdze i oveľa častejšie nabaľovanie sa ďalších následných rizikových faktorov, ako sú problémy v rodine, s bývaním, s chorobami, s patologickými javmi, s kriminalitou a pod. Chudoba pred vás denne kladie oveľa väčší počet emočných a sociálnych výziev, ako pred človeka v strednej triede. Je jedno, akú máte farbu pleti, je jedno, či sa voláte Dušan alebo Milan. V akútnom chronickom strese na tie výzvy reagujete častokrát strategicky nesprávne. Každý z nás by vtedy robil chyby a hlúposti. Keď sme zahnaní do kúta, keď trpíme, hladujeme alebo keď mrznú naše deti, porušíme rôzne morálne pravidlá. Veľakrát však za to prichádza trest. Roztáča sa tak bludný kruh, nekonečná kaskáda negatívnych prejavov s devastujúcimi synergickými dôsledkami. Jeden problém spôsobený chudobou vytvára iný problém, ktorý k chudobe vedie. Vierka z osady v Zborove mi pred mesiacom hovorila o viacerých chlapoch, ktorí sedia za krádež dreva z lesa. Ich manželky a deti teraz nemajú príjem a trápia sa ešte viac. Čo všetko spravia, aby prežili? Aké ďalšie dôsledky bude mať toto trápenie?

Segregácia

Chudobní sa dostávajú kvôli svojej odlišnosti stále viac na okraj. To boli tie „múdre“ riešenia minulosti. „Vysťahujme neplatičov na Luník IX.“ „V našej dedine bývať nebudú.“ Viac než 60 % Slovákov by nechcelo Róma ako suseda či kolegu.

Odčlenenie však len posilňuje zväčšovanie problému. Chudobní sa tak ešte viac vzďaľujú od zdravších vzorov života, ktoré by mohli dlhodobejšie kopírovať, aby mohli uspieť. Znásobujú sa tak patologické prejavy, ktoré odsudzujeme, ale ku ktorým sami svojimi segregačnými postojmi prispievame. Ak sa k tomu pripočíta i etnická odlišnosť, ako je to u našich Rómov, hranice sa stávajú takmer nepriepustnými. Rasisti si vytvárajú mentálnu skratku, že dôvodom odlišnosti a „nevhodného správania“ je farba pleti, nerozumejú tomu, že odlišnosť spôsobuje generačná chudoba. Dokážu si svoj predsudok obhájiť, aj keď vidia integrovaného, vzdelaného a zamestnaného Róma. Označia ho za výnimku, ktorá potvrdzuje (ich) pravidlo: „Ten je CSc. (celkom slušný Cigán),“ hahaha.

S dôkazmi negatívneho vplyvu segregácie sa stretávam neustále. Čím je rómska osada vzdialenejšia od obce, tým je celá komunita zanedbanejšia a sú tam patologickejšie prejavy. Čím integrovanejšie Rómovia žijú, tým sú viac v pohode, tým viac je ich zamestnaných. Pozrite sa napríklad len v Prešovskom kraji na rozdiely medzi Rómami v osade Svinia a integrovanými Rómami v obci Terňa. Zatiaľčo tí prví žijú v praveku, tí druhí majú klasické rodinné domčeky medzi bielymi, normálne chodia do práce, platia dane, deti úspešne študujú, dobre tu fungujú rómski skauti.

Vzdelanie a zručnosti

Vzdelanie nie je pre ľudí v chudobe takou hodnotou, ako znamená pre ľudí v strednej triede. Nepoznajú vo svojom okolí príklady, ktorým by sa darilo vďaka vzdelaniu. Prínos vzdelania je veľmi abstraktný, neistý, dlhodobý. No oni urgentne potrebujú prežiť dnes, nemajú energiu investovať úsilie do niečoho, čo ich deťom pomôže možno niekedy v ďalekej budúcnosti. A kde kto berie istotu, že im to naozaj pomôže? „Jedna od nás má výučný list. A aj tak ju nezobrali, lebo je Cigánka. Tak na čo jej tá škola bola?“ Takéto skúsenosti a postoje najčastejšie počúvam v najzanedbanejších komunitách. V tých rozvinutejších a menej segregovaných sa so záujmom o vzdelanie stretávate omnoho častejšie. No aj tu treba začať omnoho skôr ako na základnej škole. Pracovníci Karlovej univerzity robili pre organizáciu ETP výskum, ktorý ukázal na priemerné dvojročné zaostávanie detí z vylúčených komunít už pri nástupe do základnej školy. Čiže ak má dieťa fyziologický vek šesť rokov, je na mentálnej úrovni štyroch rokov. To je priemer, čiže veľa konkrétnych detí je na ešte zaostalejšej mentálnej úrovni. Dieťa s takýmto sklzom má len veľmi malú šancu ho v škole dobehnúť, naopak, pravidlom je zväčšovanie nožníc, priepasti zaostávania.    

To len potvrdzujú najmodernejšie výskumy neurobiológov, ktorí skúmajú negatívny vplyv toxického stresu spôsobeného chudobou na rozvoj architektúry mozgu. Ten je najdevastujúcejší najmä v ranom veku 0-3 roky, kedy sa nám v mozgu vytvára 80 % neurónových spojení. Chýbajúce základy z raného obdobia neumožňujú rozvíjať potrebné zručnosti neskôr. Akoby sme chceli stavať budovu bez základov a lešenia? Zanedbanie v ranom veku má fatálne negatívne dôsledky na neskorší úspech v škole, v práci a celom ďalšom živote. Preto sa v projekte Omama zameriavame na stimuláciu chudobných detí práve v tomto veku.

Nech idú robiť

Je to jeden z ďalších paradoxov. Aj keď majorita s chudobnými, napríklad Rómami, byť kolegami v práci nechce a sama by ich nikdy nezamestnala, očakáva od nich, že majú robiť. A kde teda? Niekde, len určite nie u nás. Aha. Jednou z najčastejších prosieb, s ktorou som sa v rómskych osadách stretával, bolo: „Nemáš pre mňa nejakú prácu?“ Takmer nikto ma nežiadal o peniaze, ale aspoň tisíckrát som počul prosbu o prácu.

Väčšina najchudobnejších – možno okrem „degešov“, kde už sa jedná o hlboké psychopatologické poruchy - prácu chce, ale šanca, že ich niekto zamestná, je nízka. Ak ide o dlhodobo nezamestnaného, pracovné návyky a príslušné pravidlá by sa musel doúčať, čo vyžaduje čas, trpezlivosť a podporu, ktoré väčšina zamestnávateľov poskytovať nemá možnosť, nevie alebo nechce.

No situácia sa zásadne odlišuje prípad od prípadu. Určite neplatí mylná zovšeobecňujúca predstava, že Rómovia nepracujú. I naše združenie Cesta von funguje v zanedbaných osadách, kde nie je zamestnaný takmer nikto (napríklad Muránska Dlhá Lúka) a v osadách, kde pracuje väčšina mužov (Zborov). Tu je problémom typ práce. Väčšinou je spojený s dochádzaním na veľkú vzdialenosť, napríklad do Čiech, čo znamená, že muž je mimo rodiny a na žene je väčšia záťaž o zabezpečenie domácnosti a detí. Práca, ktorú muži robia, je obvykle manuálna, ťažká – väčšinou na stavbách - a slabo platená. Čiže príjem dokáže zahnať rodine hlad, ale nepomáha jej vymaniť sa z chudoby. Ľudí, najmä tých slabších a so zdravotnými problémami – ktorých je v chudobe nadpriemerne viac - to núti zvažovať, či sa im takáto drina oplatí, keď za ňu dostanú o pár eur väčší príjem, ako je dávka v hmotnej núdzi. Ak sa napriek tomu pracovať rozhodnú, generačná chudoba sa mení na pracujúcu chudobu, živorenie za nízke platy, čo je len o malý stupienok lepšie, no mnohé dôsledky chudoby sa tu stále prejavujú.

Štát k práci nemotivuje

Ak sa Dušanovej dcére podarí získať pracovná zmluva, celá domácnosť stratí nárok na dávky v hmotnej núdzi. Toto pravidlo prikotvuje mnohých chudobných k nezamestnanosti alebo prinajlepšom k nelegálnej práci. Predstavte si, že vaša rodina má 4 deti a dostáva dávku v hmotnej núdzi 160 eur mesačne. Snažíte sa, podporujete vašu dcéru vo vzdelaní, tá si spraví i učňovku. Ako dospelá si nájde vďaka tomu prácu na polovičný úväzok za minimálnu mzdu a dostane v čistom 220 eur. Musí však dochádzať do iného mesta a platiť si z toho príjmu i cestovné. Keďže nemá ešte vlastnú domácnosť a stále žije pod vašou strechou, kvôli jej príjmu vaša rodina o dávku príde. Napriek tomu, že dcéra si ide budovať vlastný život a potrebuje peniaze pre seba, svojou snahou vám pohorší a vy môžete hladovať bez príjmu. Úprimne, budete ju motivovať, aby pracovala?

Ďalším problémom sú exekúcie. V chudobe je zadlžených množstvo ľudí. Možno sa nechali oklamať reklamou, možno riešili akútny problém liečenia svojho dieťaťa, možno minuli dávku v prvý deň, lebo už nezvládali tlak a potrebovali chvíľu vypnúť a užiť si. Požičali si od úžerníka či splátkovej spoločnosti a splácajú vysoké úroky, čo ich chudobu ešte viac zväčšuje. Prichádza na rad exekútor. Ak sa im podarí nájsť si prácu, celý príjem im zoberie. Drú, ale peniaze – alebo ich veľkú časť - neuvidia. Oplatí sa im zamestnať? Situácia sa mierne zlepšuje možnosťou osobného bankrotu. Tých však bolo na Slovensku doteraz zrealizovaných niečo cez 10 tisíc. A v generačnej chudobe u nás stále žijú stovky tisíc ľudí. Pre väčšinu chudobných zostávajú exekúcie stále veľkou demotiváciou oficiálne sa zamestnať.

Presvedčenie, že z dávok si naši chudobní spoluobčania dobre žijú a nemusia pri tom robiť, je mýtus, ktorý si radi v strednej triede šírime. Skutočnosť je, že dávky sú nízke, umožňujú ledva prežiť, mnohokrát na ne chudobní strácajú z rôznych dôvodov nárok. Ak by sme ich zrušili, trápenie a sprievodné zhubné vplyvy chudoby by sme ešte viac posilnili. Odraziť sa od dna, začať pracovať, keď bola východiskom generačná chudoba, a stať sa prispievajúcim členom spoločnosti, je nesmierne ťažké. Oveľa ťažšie, ako keď je naším východiskom stredná trieda. Málokto z nás by to v rovnakej situácii zvládol. „Nech začnú robiť,“ sa teda ľahko povie. Ale aby sa to podarilo, potrebujeme  chudobným pomáhať, nie ich ponárať do ešte väčšej biedy.

Pavel Hrica