Toto je dlhý príbeh o dvojici žien, ktoré spojila práca, ale ich vzťah ďaleko prácu prevyšuje. Omama Ivet a jej mentorka Blaženka sú spolu už 6 rokov – z čias, kedy sa tím Cesty von ešte len formoval.
Ivet je Rómka, ktorá celý život žije v segregovanej osade Šrobárka v Sirku. Blaženka pracuje na miestnej základnej škole, kde deti zo Šrobárky stretávala. Do osady občas zašla, ale deti sa skrývali, báli sa jej. Podobne ako iných ľudí z majority. Program OMAMA bol nový, testoval sa za pochodu, robili sme chyby, nemali sme záruku, že bude fungovať. Blaženka a Ivet do toho s nami napriek tomu išli. Aj s obavami, ale s pocitom, že je to dobrá vec, že to môže deťom aj rodičom pomôcť.
Ivet si prešla svoju dlhú cestu pádov aj opätovných vzostupov. Do nejakej miery to pozná každá omama, ale u Ivet je to naozaj špecifické. Aj u nej, aj u Blaženky, aj u nás boli chvíle, keď to niekto chcel už vzdať. Veľmi sa trápila s čítaním, systematickou prácou s Omama manuálom, s aktívnym počúvaním na školeniach. Okrem Blaženkinej trpezlivosti a podpory, jej pomohol aj program jazykovej podpory AMAL. Ivet má svoju online amalku, s ktorou sa pravidelne pripája na zoom. Je to však vytrvalosť a statočnosť Ivet, že toľké roky na sebe pracuje. Občas sa Blaženke pochváli: „Videla si, aké dlhé slovo som správne prečítala?“ Ivet sa naučila za svoje chyby aj ospravedlniť, zreflektovať si, čo sa stalo, ale vďaka Blaženke sa naučila byť na seba aj hrdá, keď je na to dôvod. Veď to bola Ivet, ktorá ako prvá prišla s nápadom na omamovskú maringotku do osady. Do Sirku sme doviezli prvú a potom pribudlo ďalších osem po celom východnom Slovensku.
Keď Blaženka hovorí o Ivetinom vzťahu s mamičkami a ľuďmi z komunity, spomenie vec, ktorá by nám ani nenapadla. Totiž – omamy zamestnaním v Ceste von získavajú prirodzene výhody, ktoré iné ženy v komunite nemajú. To môže vypáliť všelijako a veľmi záleží, ako to omama ustojí. Pre Ivet sú vzťahy v komunite najdôležitejšou vecou, ktorú má a preto volila cestu nevyčleňovania sa. Aj pri drobnostiach ako nebyť iná pri odchode na školenie, aby ju mamičky nevylučovali. Chce zostať súčasťou komunity.
Veľmi sa jej to darí. Mamičky sú vďačné za kontakt, rady sa pochvália deťmi, tešia sa maličkostiam. Na lekcie chodia pravidelne aj dvaja oteckovia. Pomôžu aj pri komunitných opekačkách aj zháňaní kostýmov na Mikuláša. Minule niektorí vyrábali náramky pre svoje ženy.
Pred pár dňami Ivet absolvovala skúšky na pozíciu omama Juniorka. Bol to už jej tretí pokus. Ivet vedela, že samoštúdium príručky pre omamy by bolo pre ňu náročné, tak sa s Blaženkou v príprave sústredili skôr na praktické veci a trénovali otázky na test. Ivet sa naučila neodpovedať hneď po položení otázky, ale naopak – overiť si, či správne rozumela, odpoveď poriadne premyslieť. Po úspešnom absolvovaní povedala Blaženke: „Ty si ma pohladila“. To bolo uznanie za dôveru, že to tento krát vyjde. Koľkí z nás si môžu povedať, že majú pri sebe niekoho, kto vo vás verí viac ako vy sami? Tieto dve ženy si veria navzájom. Učia aj trápia sa spolu. Objavujú. Robia to pre deti zo Šrobárky, aby chodili do školy rady, aby nemali strach, aby boli do nej pripravené. Aby sa v škole už nebáli vyobjímať s kýmkoľvek, nielen s Blaženkou.
