Muž, ktorý vracia ľuďom bez domova zrak, pomáha aj rodinám v programe Omama

Muž, ktorý vracia ľuďom bez domova zrak, pomáha aj rodinám v programe Omama
Autor rozhovoru: Pavel Hrica, 10. 12. 2018

Aj medzi nami žijú nenápadní hrdinovia. Maroš Sloboda pracuje v malej rodinnej optike v Dunajskej Strede. Už 14 rokov vyrába zdarma okuliare pre ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou a skončili na ulici alebo v zariadení pre ľudí bez domova. Musíme ho nútiť, aby o sebe rozprával verejne, popularita mu trošku prekáža. No jeho príbeh je naozaj inšpirujúci.

Ako sa v tebe zrodil nápad pomáhať bezdomovcom?

Bola to náhoda. Moja Anička hovorí, že mám slabosť na ľudí na ulici. Koho stretnem, s tým sa dávam do reči. Pýtam sa ich, ako ide život, či im nie je zima a podobne. Vtedy sme žili na bratislavských Kramároch. A tam pri Jednote predával časopis Nota Bene Dušan. Sedával pri ňom jeho vlčiak. Dušan bol veľmi slušný, nefajčil, nepil alkohol, nikdy nič nepýtal, vždy len ponúkol časopis. Vídavali sme sa každý deň. Bavili sme sa o takých obyčajných veciach, či nechce jedlo, či nepotrebuje kabát… Raz som mu zháňal plynovú bombu, inokedy uvaril polievku. Nikdy mi nenapadlo, že by mohol potrebovať aj niečo iné. Raz mi však hovorí, že počuj, Maroš, dostal som lieky na srdce a ja na to nevidím. Nevedel by si mi zohnať okuliare? Bum, vtedy ma osvietilo. Jasné, že by som ti vedel okuliare zohnať. Ja ti ich vyrobím, veď to je moja profesia. On bol teda prvý, kto mi nepriamo vnukol ten geniálny nápad. Potom sa už vo mne myšlienka zakorenila.

Tá myšlienka časom nabrala omnoho väčšie rozmery.

To som na začiatku nevedel. Šiel som do toho s tým, že zhotovím niekoľko okuliarov na čítanie pre ľudí na ulici odkázaných na pomoc. No už prvé návštevy v útulku sv. Lujzy, kde ležali chorí ľudia bez domova, ma vyviedli z omylu. Mali často veľmi zanedbanú starostlivosť o zrak, roky okuliare nenosili. Nové si nemôžu kvôli cene dovoliť. Takmer žiadny z nich nepotreboval iba čítacie okuliare, boli tam aj zložité korekcie, vysoké dioptrie, do diaľky aj blízka. Tak je to dodnes. Takže namiesto obyčajných čítačiek, čo bol prvotný zámer, sme začali riešiť všetko, čo sme vyriešiť mohli.

Robíš to už 10 rokov. Čo sa za ten čas zmenilo?

Takmer nič. Zmenil sa akurát spôsob a narástol počet. Na začiatku so mnou chodil do Lujzy i optometrista Rado, kamarát, ktorý ľuďom zmeral ich zrak a predpísal správne dioptrie. Keď už Rado nestíhal, v útulku vybavili pre svojich klientov návštevy očného lekára. Nazbierajú šiestich a idú s nimi naraz k oftalmológovi, aby nechodili po jednom. Ešte keď boli na Krčméryho, v Horskom parku, chodil som si po recepty osobne. Vždy to pre mňa bola taká prechádzka. Teraz mi už v rámci urýchlenia naskenujú a pošlú lekársku správu, recept či kartičku, na ktorej sú napísané dioptrie. Nechal som im tam pravítečko a už vedia, ako pre mňa majú zmerať očnicový rozostup. Vždy mi k tomu klientovi aj niečo napíšu. Akú má tvár, akú má hlavu… A ja podľa toho vyberám i rám. Hotové okuliare odnášam osobne na Zátišie. Pomáham už aj vo Vaguse, ktorý spravuje denné centrum pre bezdomovcov na Mýtnej. Aj tam chodím osobne. V Domci zoberiem recept a vrátim sa s hotovými okuliarmi. Raz sa mi z Banskej Bystrice, z útulku pre rodiny s deťmi Kotva, ozval Miro Jurík, či by som mohol robiť okuliare aj pre nich. Tak som začal robiť aj tam. Miro tam už síce nerobí, ale ja v Kotve pokračujem. Teraz chcem s okuliarmi pomáhať aj rodinám v chudobných osadách vo vašom projekte Omama. A z firmy ho tiež budeme podporovať finančne na mesačnej báze, lebo veríme, že to má zmysel.

Veľká vďaka, naozaj si to vážime. Koľko okuliarov teraz vlastne vyrábaš?

Istý čas som si to písal, ale potom som prestal. V priemere to môžu byť tri až päť za mesiac. Za rok ich môže byť asi päťdesiat. Ale to nie je dôležité, nechcem o tom hovoriť. Mňa to stojí náklady, nové rámy a šošovky, moju prácu si nerátam. Rozpočet našej optiky to síce zaťaží, ale mama, s ktorou firmu prevádzkujeme, bola vždy tejto myšlienke naklonená a teší sa z toho.

Okuliare svojim klientom odovzdávaš osobne?

Áno, najradšej ich odovzdávam osobne. Okamih, keď si okuliare nasadia, je silný. Niekto aj poskočí, že zrazu vidí. Ak sú na prechádzke alebo v nemocnici, odovzdám okuliare v útulku a jeden chalan od nich, Martin, mi potom vždy napíše spätné väzby. Občas sa pýtam, ako sa okuliare ujali, či ich stále nosia. A dozvedám sa, čo nové vďaka nim robia. Prvá vec, samozrejme, karty. To sa bez okuliarov hrať nedá. Niektorí vďaka nim hrajú šach. Alebo minimálne nesedia stále len tak a nepozerajú do steny. Veľa čítajú. Hovorili mi o prípadoch, keď sa začali doučovať na počítači, ďalší začal študovať angličtinu. Ako keby sa im trošku znovu pootvorili dvere do sveta a oni sa vracajú naspäť. Navraciam ľuďom ich zanedbaný zmysel a oni znovu vidia svet. Síce je to svet bez príkras – ružové okuliare ešte vyrábať neviem – no napriek tomu si myslím, že aspoň na okamih je v tom svete menej smútku.

Sú tie spätné väzby vždy pozitívne? Vedia ľudia v núdzi oceniť tvoju pomoc?

V drvivej väčšine áno. Jasné, že sa nájdu i ľudia s psychickými problémami, utrápení svojím životom, ktorým zdarma mesiac robíš najnáročnejšie a najdrahšie riešenie, brúsiš pri ňom niekoľko testovacích verzií, a oni si to dajú na oči, a len pokývu hlavou, akože je to v poriadku, a odídu. Ale ja som rád, že im to sedí a neboli to vyhodené peniaze do kýbla. No väčšinou ťa tam pomaly vystískajú. I v útulkoch mi hovoria, že ľudia s okuliarmi ako keby ožili. Vravím si, že tí ľudia majú dosť veľa svojho trápenia a týmto spôsobom im môžeš pomôcť tú nepohodu minimalizovať aspoň v tom, že sa nepohybujú vo svete ako slepci. V rámci Vagusu som robil aj s ľuďmi, ktorí boli v resocializácii. Chlapík sa vrátil z basy, zohnal si robotu, ale nevidel. No ak pracuješ niekde v zlievarni a na robotu nevidíš, môžeš po mesiaci dostať padáka. Tak som mu spravil okuliare a hovorím si, že minimálne kvôli zraku nemusí prísť o prácu a neskončí zasa niekde na ulici, kde by bol možno donútený niečo opäť páchať.

Prečo to robíš? Čo ťa vnútorne poháňa, že si tak dlho vydržal?

(ticho) Neviem. Neviem si predstaviť dôvod, prečo by som to mal prestal robiť. Nepoznám ho, ani som sa nad ním nezamýšľal… Asi preto, lebo mám tú možnosť. Ale viac ako to, je dôležitá empatia a ľudskosť. Každý z nás by ju mal v sebe vyhrabať, hlavne dnes, keď sa človek dehumanizuje. Dnes, keď pomôcť ľuďom v núdzi, je u susedov reálne zločin. Rovnako ako byť na ulici je v Budapešti trestný čin. V tejto šialenej dobe sa nenávisť, ignorácia, strach šíria ako požiar. Prejav ľudskosti či občianskej nespokojnosti sa u nás prekrýva a zhadzuje nezmyslami typu slniečkar, Sorošove deti či zaoceánske peniaze. Myslím, že aj preto to chcem a robím ďalej a v čo najväčšej miere, aby som nepripustil zrútenie základných pilierov môjho sveta. Nejde iba o tento projekt a dobrovoľníctvo. Myslím, že každý deň môžeš helfnúť či zahriať človeka. Cigaretou, pozdravom, úsmevom, rozhovorom či odnesením nákupu babke domov… vieš, čo myslím. Byť vnímavý, a nie uväznený vo vlastnom svete zaujatý sám sebou. To dokáže každý z nás. Každý deň stretnúť človeka. Hrdinami sú ľudia, ktorí makajú v Lujze. Niektorí sú tam už 10 rokov, pred všetkými klobúk dole. To oni vytvárajú pre opustených, zlomených, chorých ľudí domov. Domov to je láska. A láska je vlastne všetko.

Ani raz ti nenapadlo skončiť?

Nikdy. Práveže skôr ma mrzelo, keď sa niekedy neozývali. To už ja sám som ich bombardoval, že tak čo, nie sú ľudia, čo sa deje, nezabudli ste na mňa?

Pre vašu optiku robíš vlastne taký firemný CSR program.

To síce ani neviem, čo je, ale to nevadí. (smiech) Nechcem s tým seknúť. Lebo tento problém asi v dohľadnej dobe nebude riešiť nikto iný. Chudoba a ľudia odkázaní na nejakú pomoc tu stále budú. A kým my budeme pôsobiť v tej optike a ja na to budem mať prostriedky, tak v tom budem veľmi rád pokračovať. Nie je môj svet stretnúť sa na konferencii optikov a predháňať sa pri koňaku s ostatnými, kto má aký obrat. To ma neberie ani nezaujíma, netúžim byť bohatý. Našťastie, i medzi bohatými sú už viacerí, ktorí berú svoj majetok zodpovedne. Myslím si, že ak niekto má a dokáže sa o to podeliť, je to správne.

Novinky a články

ŠTART Z POSLEDNÉHO MIESTA: RESPONZÍVNE RODIČOVSTVO
Generačná chudoba

ŠTART Z POSLEDNÉHO MIESTA: RESPONZÍVNE RODIČOVSTVO

Kariérny rast omamy Irmy
Príbehy Zamestnanie

Kariérny rast omamy Irmy

Pamätný deň rómskeho holokaustu ako pripomienka toho, kam môže diskriminácia menšín zájsť
Príbehy Vzdelávanie

Pamätný deň rómskeho holokaustu ako pripomienka toho, kam môže diskriminácia menšín zájsť

Ako vyzerá supervízia na lekcii
Príbehy

Ako vyzerá supervízia na lekcii

Ako napredujú ženy v Zborove?
Vzdelávanie Zamestnanie

Ako napredujú ženy v Zborove?

Divadlá stavajú mosty
Príbehy

Divadlá stavajú mosty

Prečo je dôležité učiť mladých ľudí z chudobných komunít finančnej gramotnosti
Vzdelávanie

Prečo je dôležité učiť mladých ľudí z chudobných komunít finančnej gramotnosti

Ako sme školili 17 nových omám
Vzdelávanie

Ako sme školili 17 nových omám

Prvý dar zo závetu pre omamy
Nenápadní hrdinovia

Prvý dar zo závetu pre omamy

Pani Zuzana Gehrig je prvou darkyňou, ktorá sa rozhodla zahrnúť Cestu von do svojho závetu. Je odborníčkou na výživu.

Ako pomôcť chlapcom vyrásť v zrelých mužov
Vzdelávanie

Ako pomôcť chlapcom vyrásť v zrelých mužov

Dobré vzory, starostliví dospelí, stabilné pravidlá a možnosť zdravo rásť a získavať uznanie majú na budúci život chlapcov zázračný vplyv.

Muži, ktorí dali šancu svojim ženám stať sa omamami
Zamestnanie

Muži, ktorí dali šancu svojim ženám stať sa omamami

Chudoba dopadá najviac na ženy. Obvykle na nich zostáva celá každodenná starostlivosť o deti i domácnosť.

Cesta von – dokumentárny film
Vzdelávanie Zamestnanie

Cesta von – dokumentárny film

Cesta von je autorský dokumentárny film, ktorý cez silný príbeh charizmatickej omamy Alexandry Giňovej a jej kolegýň, omám Vierky Kováčovej a Ingrid Ferencovej, rozpráva o boji rómskych žien proti generačnej chudobe v segregovanej rómskej osade pri Zborove.

Sledujte nás na Instagrame