Nepísané pravidlá vášho okolia
Predstavte si, že v chudobe žijete dlhodobo. Myslím, naozaj dlhodobo – že v nej žili aj vaši rodičia, aj starí rodičia a žijú v nej aj vaše deti. Podobne ako Dušan z jednej osady na Spiši. Vyrastal v generačnej chudobe, kde ide o niečo iné, ako keď schudobniete náhle, napríklad z dôvodu straty zamestnania, nehody, živelnej pohromy, choroby či rozvodu. V situačnej chudobe vám stále zostávajú vypestované návyky strednej triedy. Máte navnímané stratégie, čo robiť a ako sa správať, aby ste sa pozviechali. Viete, k čomu viesť vaše deti. Napríklad je vám jasné, že vzdelanie je dôležité, že hygiena a oblečenie sú ostatnými posudzované, máte slovník, vyjadrovanie a intenzitu hlasu, ktoré vám umožňujú uspieť na pohovore. Poznáte aj mnoho ďalších nepísaných pravidiel, čo sa môže a čo nie, ktoré nikto v škole neučí, ale podľa ktorých vás spoločnosť meria a dáva vám šancu.
Dôsledky generačnej chudoby
Rôzne štúdie ukázali, že dôsledkom dlhodobého života v chudobe je okrem materiálnej núdze i oveľa častejšie nabaľovanie sa ďalších následných rizikových faktorov, ako sú problémy v rodine, s bývaním, s chorobami, s patologickými javmi, s kriminalitou a pod. Chudoba pred vás denne kladie oveľa väčší počet emočných a sociálnych výziev, ako pred človeka v strednej triede. Je jedno, akú máte farbu pleti, je jedno, či sa voláte Dušan alebo Milan. V akútnom chronickom strese na tie výzvy reagujete častokrát strategicky nesprávne. Každý z nás by vtedy robil chyby a hlúposti. Keď sme zahnaní do kúta, keď trpíme, hladujeme alebo keď mrznú naše deti, porušíme rôzne morálne pravidlá. Veľakrát však za to prichádza trest. Roztáča sa tak bludný kruh, nekonečná kaskáda negatívnych prejavov s devastujúcimi synergickými dôsledkami. Jeden problém spôsobený chudobou vytvára iný problém, ktorý k chudobe vedie. Vierka z osady v Zborove mi pred mesiacom hovorila o viacerých chlapoch, ktorí sedia za krádež dreva z lesa. Ich manželky a deti teraz nemajú príjem a trápia sa ešte viac. Čo všetko spravia, aby prežili? Aké ďalšie dôsledky bude mať toto trápenie?
Vzdelanie a zručnosti
Vzdelanie nie je pre ľudí v chudobe takou hodnotou, ako znamená pre ľudí v strednej triede. Nepoznajú vo svojom okolí príklady, ktorým by sa darilo vďaka vzdelaniu. Prínos vzdelania je veľmi abstraktný, neistý, dlhodobý. No oni urgentne potrebujú prežiť dnes, nemajú energiu investovať úsilie do niečoho, čo ich deťom pomôže možno niekedy v ďalekej budúcnosti. A kde kto berie istotu, že im to naozaj pomôže? „Jedna od nás má výučný list. A aj tak ju nezobrali, lebo je Cigánka. Tak na čo jej tá škola bola?“ Takéto skúsenosti a postoje najčastejšie počúvam v najzanedbanejších komunitách. V tých rozvinutejších a menej segregovaných sa so záujmom o vzdelanie stretávate omnoho častejšie. No aj tu treba začať omnoho skôr ako na základnej škole. Pracovníci Karlovej univerzity robili pre organizáciu ETP výskum, ktorý ukázal na priemerné dvojročné zaostávanie detí z vylúčených komunít už pri nástupe do základnej školy. Čiže ak má dieťa fyziologický vek šesť rokov, je na mentálnej úrovni štyroch rokov. To je priemer, čiže veľa konkrétnych detí je na ešte zaostalejšej mentálnej úrovni. Dieťa s takýmto sklzom má len veľmi malú šancu ho v škole dobehnúť, naopak, pravidlom je zväčšovanie nožníc, priepasti zaostávania.
To len potvrdzujú najmodernejšie výskumy neurobiológov, ktorí skúmajú negatívny vplyv toxického stresu spôsobeného chudobou na rozvoj architektúry mozgu. Ten je najdevastujúcejší najmä v ranom veku 0-3 roky, kedy sa nám v mozgu vytvára 80 % neurónových spojení. Chýbajúce základy z raného obdobia neumožňujú rozvíjať potrebné zručnosti neskôr. Akoby sme chceli stavať budovu bez základov a lešenia? Zanedbanie v ranom veku má fatálne negatívne dôsledky na neskorší úspech v škole, v práci a celom ďalšom živote. Preto sa v projekte Omama zameriavame na stimuláciu chudobných detí práve v tomto veku.
Štát k práci nemotivuje
Ak sa Dušanovej dcére podarí získať pracovná zmluva, celá domácnosť stratí nárok na dávky v hmotnej núdzi. Toto pravidlo prikotvuje mnohých chudobných k nezamestnanosti alebo prinajlepšom k nelegálnej práci. Predstavte si, že vaša rodina má 4 deti a dostáva dávku v hmotnej núdzi 160 eur mesačne. Snažíte sa, podporujete vašu dcéru vo vzdelaní, tá si spraví i učňovku. Ako dospelá si nájde vďaka tomu prácu na polovičný úväzok za minimálnu mzdu a dostane v čistom 220 eur. Musí však dochádzať do iného mesta a platiť si z toho príjmu i cestovné. Keďže nemá ešte vlastnú domácnosť a stále žije pod vašou strechou, kvôli jej príjmu vaša rodina o dávku príde. Napriek tomu, že dcéra si ide budovať vlastný život a potrebuje peniaze pre seba, svojou snahou vám pohorší a vy môžete hladovať bez príjmu. Úprimne, budete ju motivovať, aby pracovala?
Ďalším problémom sú exekúcie. V chudobe je zadlžených množstvo ľudí. Možno sa nechali oklamať reklamou, možno riešili akútny problém liečenia svojho dieťaťa, možno minuli dávku v prvý deň, lebo už nezvládali tlak a potrebovali chvíľu vypnúť a užiť si. Požičali si od úžerníka či splátkovej spoločnosti a splácajú vysoké úroky, čo ich chudobu ešte viac zväčšuje. Prichádza na rad exekútor. Ak sa im podarí nájsť si prácu, celý príjem im zoberie. Drú, ale peniaze – alebo ich veľkú časť – neuvidia. Oplatí sa im zamestnať? Situácia sa mierne zlepšuje možnosťou osobného bankrotu. Tých však bolo na Slovensku doteraz zrealizovaných niečo cez 10 tisíc. A v generačnej chudobe u nás stále žijú stovky tisíc ľudí. Pre väčšinu chudobných zostávajú exekúcie stále veľkou demotiváciou oficiálne sa zamestnať.
Presvedčenie, že z dávok si naši chudobní spoluobčania dobre žijú a nemusia pri tom robiť, je mýtus, ktorý si radi v strednej triede šírime. Skutočnosť je, že dávky sú nízke, umožňujú ledva prežiť, mnohokrát na ne chudobní strácajú z rôznych dôvodov nárok. Ak by sme ich zrušili, trápenie a sprievodné zhubné vplyvy chudoby by sme ešte viac posilnili. Odraziť sa od dna, začať pracovať, keď bola východiskom generačná chudoba, a stať sa prispievajúcim členom spoločnosti, je nesmierne ťažké. Oveľa ťažšie, ako keď je naším východiskom stredná trieda. Málokto z nás by to v rovnakej situácii zvládol. „Nech začnú robiť,“ sa teda ľahko povie. Ale aby sa to podarilo, potrebujeme chudobným pomáhať, nie ich ponárať do ešte väčšej biedy.
