Pani Zuzana Gehrig je prvou darkyňou, ktorá sa rozhodla zahrnúť Cestu von do svojho závetu. Pochádza zo Slovenska, ale žije viac ako 30 rokov vo Švajčiarsku. Je odborníčkou na výživu. Pracuje ako vedecká pracovníčka vo firme špecializujúcej sa na umelú výživu. Pred 7 rokmi vyštudovala sexuológiu a nedávno úspešne ukončila skúšky na docentúru klinickej sexuológie v Zürichu. V rámci súkromnej praxe poskytuje párovú a sexuologickú terapiu.
Zuzi, si prvou darkyňou, čo zahrnula Cestu von do svojho testamentu. Prekvapila si nás, veľmi si to vážime. Čo bol dôvod, že si sa takto rozhodla?
Už dlhší čas som vás sledovala a hneď som si váš program Omama zamilovala. Láska na prvý pohľad. 😉 Hneď nazačiatku mi napadlo, že chcem, aby ste po mne mohli niečo zdediť. Bol to bleskový nápad. Bolo mi to hneď jasné.
Čím ťa oslovila práca omám?
Dáva to zmysel! Je to nádherný nápad, zlepšiť deckám štart a je skvelo vsadený do reality. Pomoc k sebapomoci. Keď budú tie detičky pripravené do školy, môžu tam chodiť s radosťou a bez stresu, lebo budú všetkému rozumieť ako ich kamoši spolužiaci. Nebudú znevýhodnení, lebo niečomu nerozumejú alebo niečo nevedia, čo je pre ostatných úplná samozrejmosť.
Očividne ti veľmi záleží na tom, aby deti z chudobných vylúčených komunít mali rovnaké šance, ako deti z majority.
Budú si môcť tú školu „užiť“, plne využiť svoju detskú zvedavosť, klásť otázky a plne sa sústrediť na nasávanie vedomostí, ktoré im raz umožnia viesť lepší život, ako bol dopriaty ich rodičom. Majú to dosť ťažké. Aspoň v niečom sa im, vďaka omame, uľaví. A nielen im, ale aj ich mamičkám, celej rodine.
Si presvedčená o tom, že deťom z osád sa môže život zlepšiť vďaka vzdelaniu?
Vzdelanie nám dáva obrovskú moc a možnosť osamostatniť sa. Je to veľmi oslobodzujúce, mať vzdelanie, prácu, vlastné bývanie, nebyť závislý od štátnej pomoci ani od nikoho druhého. Mať túto možnosť je dôležité pre naše sebavedomie a možnosť oceniť a vážiť si sám seba. Preto sa vždy ohromne teším, keď čítam o nových omamách a ich úspechoch. Vždy im strašne fandím.
Žiješ dlhodobo vo Švajčiarsku. Je tam bežná takáto forma darovania? Ľudia často venujú svoj majetok či jeho časť v závete na dobročinný účel?
Vo Švajčiarsku som už vyše 30 rokov a tu je to normálne, že sa myslí na charitu. Skoro pri každom úmrtnom oznámení, ktoré nájdete v novinách, je napísané, aby ľudia namiesto kvetových darov radšej poslali peniaze na konkrétny dobročinný účel a je k tomu uvedené číslo bankového účtu. Často sa to robí aj na narodeniny alebo na svadbách. Keď sme oslavovali minulý rok spolu s manželom naše narodeniny, tiež sme v pozvánke hostí poprosili, aby nenosili kvety ani iné dary. Dali sme im vedieť, že pripravíme ku vchodu kasičku a môžu tam prispieť nejakým darom pre omamy, čo nás poteší najviac.
Vyzbierali ste krásnu sumu. Ďakujeme. Tí, čo venujú majetok či jeho časť vo svojom závete na dobročinné účely, sa podľa výskumov dožívajú v priemere vyššieho veku. Vedela si o tom? Je to spojené s nájdením radosti zo svojho konania.
Haha, musím sa smiať, nevedela som o tom. Ale asi na tom niečo je. Môj manžel pravidelne prispieva na podobné programy v zahraničí. Je ročník 1942 a ešte stále na plný úväzok pracuje ako psychiater. Rád pracuje, rád robí aj fyzicky v záhrade. Vyberá si, čo robí a robí to s radosťou. Je veľmi dobrý človek, k tomu super fit a môj veľký vzor. S našou fenkou Susi chodíme radi do prírody a tešíme sa z malých vecí.
Viem, že ti robí veľkú radosť, keď môžeš pomáhať aj nefinančne.
Už sa mi podarilo priniesť veľa vecí na Slovensko, ktoré sa vždy zišli. Či oblečenie pre malých aj veľkých, hračky a plyšáky pre detskú onkológiu, invalidný detský vozíček, práčku, sušičku… Vždy, keď vidím niečo také, riešim, ako by sa to dostalo na Slovensko. Lebo viem, že „niekomu to bodne”, ako sa hovorí v Modre. Kopec ľudí, čo cestujú medzi Slovenskom a Švajčiarskom ma už pozná, lebo sa každého pýtam: „Zobral by si nejakú kabelu na Slovensko?“ Až potom pochopia, že moje “kabele” sú niekedy veľké ako hokejistická výstroj, hihi. Vždy, keď niekomu pomôžem, pýtajú sa: “Zuzi, čo za to chceš?” A ja vždy odpoviem rovnako: „Nič! Ale keď môžeš, pomôž raz niekomu inému. Tak to budeme posielať ďalej.“ To by som si želala pre nás všetkých. Aby sme si navzájom pomáhali. Raz sa nám to vráti. Možno v inej podobe. Ale dobro je mena, ktorá nestráca na hodnote a niekedy sú na to dokonca úžasne úroky!
Keď sa vrátime späť k závetom. Nepatrí vo Švajčiarsku téma závetov k témam, o ktorých sa nerozpráva?
Vo Švajčiarsku sa o testamentoch práveže dosť otvorene hovorí. Sú na to špecializované právnické kancelárie. Pre pozostalých je to vždy veľká úľava, keď je napísaný testament. Väčšinou sa tam spomínajú okrem rodiny aj dobročinné organizácie. Ľudia napríklad podporujú domov dôchodcov, kde naposledy žili alebo miesta, kde radi chodili, park, ZOO, botanickú záhradu, múzeum, športové združenie, hudobnú školu a pod. S našou fenkou Susi chodíme skoro každý deň na prechádzku na krásny verejný pozemok s fantastickým výhľadom na Zürišské jazero, hneď pri lese s potokom. Tento obrovský lukratívny pozemok zanechala jedna pani nášmu mestu s podmienkou, že sa tam nesmie stavať, ale vyslovene sa tam môžu stretávať psičkári a často je to označované ako Dog´s Paradise („Psí raj“).
Naozaj sa o závetoch s priateľmi bežne bavíte?
Diskutovať pri večeri alebo na kávičke o plánoch s testamentom je väčšinou ako vymieňanie si dobrých nápadov a upozorňovanie na skvelé miesta a projekty. Aktuálne témy sú napríklad aj darcovstvo orgánov. Doteraz sa musel každý osobne zaregistrovať a online deklarovať, či chce orgány darovať a ak áno, ktoré chce a ktoré nechce. Švajčiari sú majstri sveta v organizovaní celoštátneho referenda. O všetkom hlasujú všetci – a tak bude od r. 2025 platiť, že kto nechce darovať vôbec alebo len nejaký konkrétny orgán, musí sa online registrovať. Ak nemáš túto registráciu, si automaticky darca všetkého. Verejná téma je aj humánne zomieranie alebo takzvaná Asistovaná svojvoľná smrť/samovražda, ktorá je vo Švajčiarsku legálna. My sme s manželom obaja členmi EXIT organizácie, to je jedna z viacerých, ktoré takúto pomoc ponúkajú. Najskôr som vyštudovala vo Švajčiarsku výživu a pri mojej špecializácii umelej výživy som videla veľa ľudí zomierať. Vtedy som si uvedomila, aké dôležité je, môcť odísť zo života dôstojne a so sebaurčením.
Máš teraz tesne po 50-tke. Nestačilo by o testamente začať uvažovať až v neskoršom veku?
„Nevieš dňa ani hodiny.“ Nikto z nás nevie, aké veľké sú naše presýpacie hodiny. Moja predchodkyňa, bývalá priateľka môjho manžela, s ktorou bol veľa rokov, zomrela náhle tragickou smrťou približne v mojom veku. Smrť prichádza často nečakane. Už som veľakrát zažila, ako ľudia za života spomenuli svoju poslednú vôľu, ale keďže umreli náhle, vôbec sa na to nebral ohľad. Niekedy sa rozhádajú celé rodiny, keď niet závetu. Chcem rozhodnúť za života, čo sa stane s mojím majetkom alebo aj s mojím telom po smrti. Každý z nás má na to právo. Jedno, v ktorom veku. Keď mi pred rokmi zomrela milovaná kamarátka v štyridsiatke na rakovinu, pochopila som, že príprava na smrť môže byť dôležitým rituálom, ako si s rešpektom a láskou uctiť vlastný život.
Muselo to byť vtedy pre teba ťažké obdobie. Ako si tvoja kamarátka uctila svoj život? Ako to myslíš?
Vybrala si na svoj vlastný pohreb dopredu cintorín, pani farárku, pesničky, ktoré sa majú hrať, úryvky z jej denníkov, ktoré sa majú v kostole počas bohoslužby prečítať. Želala si, aby na pohreb prišli vyslovene všetci v pestrom oblečení, aby sme si obliekli to, čo si stále šetríme na špeciálnu príležitosť. Pri odchode z kostola každý dostal na pamiatku malého origami-žeriava z farebného papiera. Skladala ich sama v nemocnici, vždy keď mala čas, chuť a silu. Bolo ich asi 200, možno viac. Žeriav symbolizuje mier, šťastie, dlhý život, ale aj nádej. Mám ho odloženého dodnes. Bol to najkrajší pohreb, aký som kedy zažila. Vtedy som začala rozmýšľať nad tým, ako a čo by som plánovala pre seba ja. Treba vedome žiť a k tomu patrí aj vedomá príprava na náš odchod.
Všetci máme príležitosť zanechať po sebe niečo dobré. Ako aj ty svojou štedrosťou. Prečo by podľa teba mohli aj iní zvážiť spísanie závetu a zahrnúť do neho aj dar na dobročinný účel?
Všetci, ktorí nepochádzame z osady, sme vyrástli v porovnaní s nimi privilegovane. Niektorí mali lepší, niektorí slabší štart, ale mali sme možnosť vyštartovať. Toto treba umožniť všetkým deťom. Je to ich právo. Ja som štvornásobná krstná mama. Nebolo mi dopriate mať vlastné deti. Ale to nie je dôvod, prečo chcem podporiť omamy. Keby som bola mama, možno by som na to prišla už skôr. Každá mama alebo tato, keď sa doma tešia zo svojej ratolesti, by dali za nich aj život. Každý chce to naj pre svoje deti. Je to nádhera, pozerať sa, ako sa vlastné dieťatko vyvíja a tešiť sa z toho. Všetci, ktorí máme hoci aj minimálne možnosti, by sme mali myslieť aj na tie detičky, ktoré také šťastie nemali. Narodili sa možno len o pár kilometrov ďalej, ale majú úplne iné podmienky na život. Keď im pomôžeme k lepšiemu štartu, pomôžeme im k lepšej budúcnosti a pomôžeme tým aj nám a celej spoločnosti.
Čo by si iným poradila? Ako majú hľadať organizáciu, ktorej by mohli prispieť formou daru zo závetu?
Pozrieť sa okolo seba a rozmýšľať nad tým, čo tu chcem po sebe nechať. „Posledná košeľa nemá vrecká“, znie v jednej švajčiarskej pesničke. Nič si nemôžeme vziať so sebou na druhý svet. Prichádzame nahí a odchádzame nahí. Ale môžeme tu zanechať stopu a tá stopa môže byť dobro. Pomôcť iným. Podporiť niečo, čo si vážime. Mne pomohlo veľa ľudí, keď som prišla do Švajčiarska. Nevedela som reč, nepoznala som švajčiarsku kultúru a začínala som sama bez rodiny a od nuly. Aj mne vtedy pomohla jedna „omama“, moja bývalá šéfka. Učila ma reč a trpezlivo mi vysvetľovala, prečo sa v Emmentali nemôže vešať v nedeľu bielizeň, vŕtať do steny alebo kosiť trávnik. Túto pomoc som si nesmierne vážila a aspoň kúsok mojej vďačnosti chcem dať imaginárne ďalej. Veľa z nás malo v určitom momente života takého anjela, ktorý nás podporil. A mnohí z nás si ho len želali. Ak máme len malinký úmysel to urobiť, testament je výborná príležitosť. Nám už nič chýbať nebude a každý kto zdedí, dostáva dar. Každý kto daruje, má možnosť rozhodnúť, či nedá maličký dar aj pre nejaký dobročinný účel. Napríklad program Omama je na takýto účel úžasný. Premeniť niečo hmotné na detský úsmev a lepšiu budúcnosť je nezaplatiteľné.
Zuzka, ďakujeme ti za inšpiratívny rozhovor.
